Zuzana Kučerová: Rozprávka o kvapke rosy

Napsal Karel Funk (») 6. 7. 2009 v kategorii Podělení se o výpisky z četby, přečteno: 932×

 Zuzana  Kučerová

 

Rozprávka  o  kvapke  rosy

 

   V jedno ráno, keď tmy sa odplazili do dier podzemného sveta, v lone matky Zem zrodila sa kvapk a rosy. Vokol nej, kam len obzor siahal,  ležali závoje oparu a letnej hmly. A svet už nespal, ale ani nebdel.  Kvapka rosy spočívala vo  svojom nejasnom, utlmenom vedomí v kolíske s kvetu.  Chvíľami snívala  svoj sen,  chvíľami precitala. Nemala ešte dosť síl prebudiť sa.  Chlad a nejasné kontúry, sen a nevládnosť.  Potom však v jednej chvíli stalo sa čosi zvláštne.  Záblesk, letiaci šíp preťal na okamih bledý svet. Kvapkou rosy prenikla bolesť.  Jej malé telo utkané z vody sa zachvelo a opäť ticho, hmla a chlad. Potom znova a znova.  Ďalší horúci šíp preťal vzduch a zranil malú kvapku. Za ním ďalšie a ďalšie. Množstvo žiarivých šípov vbodávalo svoje bolestivé hroty do jej krehkého tela. Keď už bolesti bolo priveľa a kvapka čakala už iba na smrť,  vtedy v najhlbšom utrpení sa opona hmly pretrhla.  Za ňou, na nebeskom oltári stála žiarivá, okrúhla monštrancia, z ktorej sa na celú lúku, ba omnoho ďalej, snáď až na koniec sveta vylieval  sladký, zlatý nektár. Ako Božie telo v podobe hostie  dotýkal sa všetkého živého. Rostlín, farebných kvetov, motýľov a drobného hmyzu. Aj malá kvapka rosy vedomá si svojej skorej smrti, pocítila ako sa horká chuť bolesti mení na sladkosť.  Jej malé, vodné telo nesmierne zatúžilo ísť tam, odkiaľ prichádzala  tá neznáma blaženosť. Ku zlatej, žiarivej monštrancii na oltári neba.  Cítila ako sa pomaly mení na paru a po  neviditeľných čiastočkách stúpa nahor k nej. Bola ľahučká a šťastná.  Už nebola len malým telom utkaným z vody.

  Napĺňal ju vzduch, napĺňalo ju svetlo a odrazu bola všetkým. Nebom aj zemou, niesla v sebe pečať lúky a každého tvora na nej. Niesla v sebe bosk svojej matky Zeme. Bola sama sebou a zároveň všetkým v nekonečnom zástupe drobných kvapiek rosy, ktoré ako ona stúpali, vdychujúc do seba opojnú voňu svetla. Ako malí, neviditeľní pavúci snovali sa po nej stále vyššie a vyššie.  V jednom okamihu, keď sa už takmer dotýkali svätej tváre svojho slnečného boha, zlatej monštrancie, ich neviditeľné a nekonečné zástupy, v hlbokej všetkoprenikajúcej, tichej posvätnosti prijali jeho svetlo, jeho lásku. A stali sa svetlom, stali sa láskou. Nad letnou lúkou, kdesi uprostred sveta, kdesi uprostred vesmíru - sa narodila dúha.

 

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentování tohoto článku je vypnuto.