S autorkou, Renátou Peterčákovou, jsem byl před asi třemi desetiletími v kamarádském kontaktu. A nyní překvapení – zareagovala na můj poslední článek, viz níž, přenesený i na fb, následujícími moudrými postřehy. Jsem tomu tím radši, že je to ze Slovenska. Je v tom národní sebekritika, ale ne sebeztracování, a hlavně naděje pro Slovensko. Nedokázal bych to takto dokonale a krásně promyslet ani napsat. Proniká až k národní duši. Tvrdí, že vzniká, byť zatím v menšině, nové společenství lidí, základ nové duše národa - na hodnotách Ducha. A zároveň živý základ nadnárodního filadelfského myšlení. Skláním se. - Například: S úctou som tak i k ukrajinskej obetnej krvi, ktorá musí byť preliata na prebudenie časti sveta.
Napsala:
Je to hlboká pravda a nevyzretosti slovenskej duše. O jeho chamtivosti, pre ktorú sme dokázali obetovať iných ľudí a poslat ich na smrť. A ešte za nich ríši zaplatiť. Aj teraz je to tak. Pre chamtivosť sme ochotný obetovať všetko. V rómskej komunite je silné vidieť akú váhu má zlatá reťaz... U nás je pričasto honos hnacím motorom duše. Máme radi trblietky ako deti a straky. Ale... mňa teší, že je tu skoro polovica obyvateľstva, ktorá má už hlavu vyššie, ako je táto hmla a rozhovory sa vedú nad touto babylonskou hmlou. Je pravdou, že je tu silná nostalgia za ,,tatrankami,, minulosti. Počas celého vzoprenia sa v 89, (kde sme sa opierali o český národ) sa ako háďa plazila vyšľachtená omladina KSČ. A to tá zlatá mládež, ktorá požívala všetky výhody moci, honosu, bohatstva a papaláštva. Tá omladina zostarla a nikdy nepustila národ zo svojho tieňa. A je to presne ten tieň duše slovenského národa, ktorý sa v nich zrkadlí a ktorý zrodil svoj hriech v dobách fašizmu a spojil sa s démonom smrti kvôli hrabivosti, závisti a neznášanlivosti. Ide s nami ďalej. A démon smrti nás priťahuje opäť. Máme to až spečatené v národných symboloch. Hymna vychádza z piesne o žene, ktorá kope studňu a pozerá sa do nej či skočiť… najradšej by skočila, lebo ju zneužil pán. Zgniavená, znásilnená duša národa.
Keď nedávno umelá inteligencia vytvorila obrazy podľa hymny, mali sme tam len hromy a blesky… divotu (pripojím to nech je to jasnejšie). Máme v symbole Sedembolestnú pannu Máriu... nechávame ju v čase utrpenia, fixujeme sa k tomu a nevidíme Máriu, ktorá poznala svoj zmysel života a vzkrieseného syna. Akatist hovorí o Márii v tisícich nádherných radostných obrazoch... my sa držíme toho jediného. Máriine srdce pretína sedem mečov, dievčina skáče do studne a nad hlavou máme hromy blesky a nevieme, čo vlastne máme zastaviť.... Kolíše sa to ako vo vetre ale práve v tomto chaose je už vidieť zdravo premýšľajúcich ľudí. Možno je to málo, málo k národu českému, poľskému, ale to je jedno. Sme duše, ktoré sme prišli pomôcť v tomto spoločenstve národa vyvinúť sily sebavedomia i s dostatočnou pokorou voči druhému človeku ako budúci nový druh osobnej sily. To je to, k čomu je otvorená budúcnosť a čo nie je viazané na územie ale kvalitu srdca, ktoré myslí. Ani sa neodvažujem nazvať to slovanstvom... lebo tak mylnú predstavu to má v hlavách ľudí. A to, čo v tých hlavách je tým slovanstvom, ja vnímam ako opičí krik v honbe za banánom. Obrovské duševné vypätie viac ako tretiny národa, tá horská dráha, na ktorej bolo potrebné dokázať prijať skutočnosť a pravdu o sebe, je tým druhom pokory, ktorá je potrebná na vysporiadanie sa s bezcitným konaním v čase holokaustu. Dokonca sa tvorí také zvláštne spojenie týchto ľudí a je viac a viac spojenie hodnôt, spojenie s hodnotami Ducha, než s národným krojom či haluškami. To chápem ako nový fenomén, posvätný obraz oproti absolútnej karikatúre. Je celkom možné, že toto územie pohltia mocnosti... ale rodí sa niečo, čo je ako zreteľný, pokojný a na túžbe po vyššej, skutočnej kvalite života položený základ novej duše národa, ktorá odmieta toto utrpenie a strach a chamtivosť a všetky tie lumpačiny… a to aj napriek predstave dlhých rokov, v ktorých sa chce nekultúrnosť, netvorivosť a korupcia zakusnúť do času života národa. Čas je tu drahocenný a búcha do chrbta päsťami smútku. A napriek tomu, čosi nové stojí v tomto národe pevne nohami na zemi. Ľudia tomu hovoria rozdelenie spoločnosti. Nie je to rozdelenie v pravom slova zmysle. Je to vývoj k ľudskosti, k novému človečenstvu. Vstať, zmŕtvychvstať sa učíme práve v týchto časoch. Je to čestné, hrdé a láskyplne úsilie.
Keď Korčok povedal (ako reakciu na neustále osočovanie, že je vojnový štváč, ktorý chce slovenským materiam vziať synov a poslať ich do vojny)… Toto vám nezabudnem, nielen kvôli mojim dvom synom, ale aj kvôli občanom tejto republiky,“ .... To je ako prísaha tejto tretiny národa, že odteraz bude stať pevne ukotvená vo svojej duši. A nedovolí jej osočovaniu, znásilňovaniu a podrobovaniu. Toto nie je územné. Toto je vyhlásené oproti silám, ktoré chcú ničiť božské. Je to bdelosť. Čo viac môže dnes tento drobný, vo vetre sa kníšuci národ odovzdať svetu ako správu o sebe. Ako v rozprávke musel vojak vydržať boj s besmi a veriť, že černotou opantaná blúdivá duša je krásna princezná. Vydržať. Čo nie je nečinnosť. Naopak, absolútne bdenie. A to veru že stoji veľa úsilia. Možno predsa len .... zastavme sa bratia v bojoch. Stojme pevne a oni sa stratia s prvým slnečným lúčom. Toto vedomie sa dokáže pozrieť samé sebe do očí a vysporiadať sa s akýmkoľvek tieňom minulosti. Po túžbe za demokraciou, či nejakou novou podobou fungovania ľudského spoločenstva, sú takéto postoje nevyhnutné. Do tmy nás priviedlo sledovanie zla. A ak ho sledujeme, je ešte mocnejšie. Ukázali to u nás veľmi jasne posledné tri roky. Boj so zlom je nezmyselný. Pretože sa ním tak tvorí rovnocenný protivnik Bohu. Stáť upevnení v skutočných hodnotách a neuhnúť a vedieť vidieť... o to teraz u nás ide. Je to tvorenie hodnôt, ktoré sú neúzemné. Preto sme spojení s každým rovnako zmýšľajúcim človekom z inej krajiny. A toto spojenie je pre každého z nás dôležité. Skutočnou prácou je práca s láskou v svojom "okolí" a každé, takto zobudené ľudské srdce, je uhlík ktorý sa mení na vzácny pevný diamant. Pekný príbeh bol z obdobia našej Zuzany.... ktorá úctou a vďačnosťou premenila srdce svojho ochrankára - extrémistu.
Nebojme sa o tento národ. Popri tom všetkom, čo sa deje ako viditeľné - dejú sa veci, ktoré sú nesmierne dôležité. Aj temné Rusko zrodilo, okrem toho dnes najznámejšieho Rusa, aj Navaľného. Ten je menší či väčší Rus? To už nie je o Rusku, to už patrí celému svetu. To je hodnota. A o hodnoty ide. Tou hodnotou nie je zlatá reťaz na krku, či hodinky na ruke, oblietanie sveta tryskáčmi, ale zlato srdca. Ja myslim, že toto je celosvetová doba tvorby tejto hodnoty. A každý do toho prispieva prekonávaním svojich tieňov. V tom sa nedá nič porovnávať. A niet menej a niet viac. Tak ako sa mesiačikovia striedajú pri ohni roka, tak sa striedajú národné sily v svojom pôsobení v ohni času života. Niet menejcenného. Poctivá práca pomôže i ruskej duši poznať slabosť svojich údov a vyvinúť tú silu, ktorá je tak potrebná pre celý svet. S úctou som tak i k ukrajinskej obetnej krvi, ktorá musí byť preliata na prebudenie časti sveta. V tej úcte sa všetci vidíme tak, ako boli v duchu spojení tí z mála ľudí, vo svete i na Slovensku, ktorí dokázali rozoznať hodnoty i v dobe fašizmu. Už nás je u nás viac.
Pozn. KF: Výše autorka použila slovo akatist. Znamená to liturgický hymnus. Podle: P. Vojtěch Kodet ThD. O.Carm <https://vojtechkodet.cz/modlitby/marianske/liturgicke-modlitby-a-hymny-krestanskeho-vychodu/akatist>:> Akatist. My, Tvé město, zbavené válečných hrůz, jsme vděčni za vítězství Tobě, Bohorodičko, naše Vládkyně v boji a Ochránkyně, a vzýváme Tvou nepřemožitelnou moc: Osvoboď nás od všech nebezpečí, abychom k Tobě mohli volat: Raduj se, Nevěsto nesnoubená!
2025 ©